LUCIA DOVIČÁKOVÁ

Slovakia

Hlavnou témou košickej výtvarníčky Lucie Dovičákovej sú od počiatkov jej maľovania ženy. S maximálnou úprimnosťou sa snaží vizualizovať vnútronú i vonkajšiu realitu súčasných (hlavne mladých) žien, ktoré sa potýkajú s multiplicitou životných rolí, s očakávaniami okolia i seba samých. Sústreďuje sa pritom na moment konfliktu, napätia medzi protikladnými silami, medzi vnútrajškom a vonkajškom. Hlavnými postavami jej naratívne vystavaných malieb sú najčastejšie ženy, ktoré sa pokúšajú zapasovať do nejakej typickej „ženskej“ situácie, ale očakávanú harmóniu narúša cudzorodý, „unheimlich“ prvok. Dovičákovej reč je symbolická, ale nie surreálna, hoci na prvý pohľad by sa tak mohlo zdať. Situácie, ktoré maľuje, nie sú obsahom nevedomia alebo snov, ale sú až príliš vedomou súčasťou každodenného myslenia a prežívania. To, čo je na nich znepokojivé, je fakt, že sa v kultúre všeobecne, ale ani v súkromnom živote jednotlivcov príliš netematizujú, resp. prezentujú len v rámci chudobných schematických vzorcov. Sexuálne fantázie na hranici sadomasochizmu, nechuť k vlastnej domácnosti, strach z tehotenstva, menštruačná krv a sliznice – všetky tieto veci ukazuje Dovičáková ambivalentným spôsobom, nehodnotí ich, nemoralizuje, ani sa nesnaží o bulvárne senzácie – ona jednoducho cez svoje maľby hovorí o tom, že aj takéto javy a emócie sú súčasťou ženského (aspoň jej vlastného) sveta.

Napätie medzi rolou pasívnej obete a aktívneho dravca, či sexi krásavice a submisívnej domácej panej je prítomné vo väčšine Dovičákovej starších malieb. Jej hrdinky akoby sa zmietali v boji medzi mužskými a ženskými elementmi, ktorý sa odohráva v ich vlastnom vnútri. Alebo, povedané inak, medzi túžbou naplniť tradičné role ženy/matky/ochrankyne domáceho kozuba, a na druhej strane, realizovať sa ako indivíduum – nezávisle od očakávaní spoločnosti. Civilizovanosť sa bije so zverskosťou, naučená morálka s pudmi. Ďalším často variovaným motívom je zrkadlo, ktoré namiesto aby verne odrážalo, naopak pohlcuje, triešti a mätie pozerajúce sa subjekty (opäť výlučne ženy).

Dovičákovej tvorba sa pre svoju expresivitu, surovosť, miestami technickú nedokonalosť a celkový „bad painting“ štýl niekedy prirovnáva k art brut – umeniu v surovom stave, akému sa zvyčajne venujú ľudia bez umeleckého vzdelania. Vo sfére moderného umenia sa k tomuto spôsobu maľby hlásili aj viacerí profesionáli, ktorí vedome odmietali akademickú uhladenosť a finesu, aby cez surovejšie prostriedky podporili emotívny obsah. V niektorých aspektoch sa Dovičáková približuje aj k tradícií moderného európskeho umenia prvej polovice 20. storočia, predovšetkým použitím symbolistických (formálne „surrealistických“) prvkov. Jej hybridné kombinácie ženských postáv s rôznymi prístrojmi (napríklad v sériách kresieb, kde je postava uväznená v podivnom prostredí kombinujúcom kuchyňu a hudobné nástroje), rastlinami či inými predmetmi zrastajúcimi s ľudským telom (okno namiesto hlavy a podobne), evokujú napríklad niektoré obrazy Maxa Ernsta či René Magritt.

Maliarkine diela reprezentujú ženu, ktorá má „ženskosť“ vrodenú, ale nevylučuje zo svojho vnútra ani „mužské“ prvky; naopak, snaží sa integrovať obe polarity, aby sa realizovala predovšetkým ako ľudská bytosť. Skôr než v masmédiách a spoločnosti vôbec, hľadá vzory pre svoje správanie vo vlastnom vnútri. Vzhľadom na neprehliadnuteľné prepojenie medzi Dovičákovej maliarstvom a osobným životom a názormi nemožno celkom predvídať, akým smerom sa bude ďalej uberať jej tvorba. Je však pravdepodobné, že budeme svedkami rôznych prekvapivých transformácií.

text:
Alexandra Tamásová